14 меѓународен славистички конгрес охрид, 10-16 септември 2008 зборник од резимеа

Вид материалаЛитература

Содержание


Все мы дети массовой культуры...
Mark Lipovetsky (САД)
Gabriella Imposti (Италија)
2.8. Франк Вольман в контексте европейской славистики
Славизмы и антиславизмы в весну народов
Tibor Žilka (Унгарија, Словачка)
Dom opustenosti
Pavol Koprda (Словачка)
Милош Зеленка (Чешка)
Reinhard Ibler (Германија)
2.9. Slavic Literatures after 1989. New Phenomena, Tendencies, and Prospects. Transformation
Ivo Pospíšil (Чешка)
Irina Skoropanowa (Белорусија)
Подобный материал:
1   ...   21   22   23   24   25   26   27   28   29

Donatella Possamai (Италија)

Все мы дети массовой культуры...


The aim of this contribution is to point out some lines of development within so-called mass literature in Russia today. Under the influence of the postmodernist game of contamination and hybridism an intermediate stratum of literary works has come into being; this new area is able to receive genres that have no connections with Russian literary traditions, such as Fantasy, for example. The tetralogy of Dozory by Sergej Luk’janenko - one of the biggest hits in recent years - and other recent books of Viktor Pelevin and Vladimir Sorokin (Ампир В and День опричника correspondingly), are examined as a mirror of the above-mentioned phenomena. In works of this kind, the re-birth of a utopia, deprived of its highest idealistic contents, seems to be the key to their success. The reading public finds an adequate answer to the emotional deficit (so typical of our contemporary society) in ‘minor genres’; in this way the results of specific internal processes cross-national boundaries, testifying at the same time to a global drift towards mass literature. The latter, on account of its internal vitality (and also its proportions), should no longer be marginalized; it is a new phenomenon that requires equally new and appropriate analytical tools.


Mark Lipovetsky (САД)

Мифология и «идеология» трикстера-медиатора в романе Виктора Пелевин «Священная книга оборотня»


В романе «Священная книга оборотня» (2004) Виктор Пелевин создает оригинальную современную версию мифа о трикстере-медиаторе, опираясь на различные источники, но прежде всего на китайские сказки о лисах-оборотнях. Героиня романа китайская лиса, охотно выступает в роли трикстера, обманывающего персонажей и читателей романа. Однако, Пелевину, по-видимому, важнее развернуть характер лисы не столько как трикстера, но в первую очередь как медиатора -- между звериным и человеческим, между старостью и юностью, между невинностью и искушенностью, между идеализмом и цинизмом (что проявляется уже в непристойном для русского слуха имени героини: “Небесную Лису” зовут А Хули).

Сочетание трансгрессии с медиацией в наибольшей мере характеризует созданный Пелевиным образ. Роль медиатора и отличает АХ от ее возлюбленного генерала ФСБ Серого, который привык медиацию заменять физической ликвидацией оппонента. Разница эта отчетливо окрашена в романе не только в сказочно-романтические, но и в политические тона. Если лиса-оборотень превращена Пелевиным в архетип некоего “вечного постмодерниста”, то волк -- это современный российский ур-фашист (по терминологии Умберто Эко) во власти (и не только во власти), прямая манифестация “негативной идентичности” (Л.Гудков) в ее неоконсервативном варианте. Именно любовь к этому Другому становится испытанием и для постмодерного либерализма, и для “лисьей” стратегии в целом (Эрос против Танатоса, кинизм против цинизма). Таким образом, в своей истории о лисе и волке Пелевин заново разыгрывает классический русский сюжет: либерал на рандеву. Именно в этом сюжете заново осмысляются и деконструируются категории священного: как древние, так и остросовременные.


Gabriella Imposti (Италија)

The desacralization of the body and language in literature and the cinema, with particular reference to Liudmila Petrushevskaya and Kira Muratova)


Two contemporary women artists, Kira Muratova (born 1934) and Ljudmila Petrushevskaya (born 1938) started their careers at the beginning of the 1960s, but were excluded from the official artistic scene until the 1980s. Their work was censored for its content and its language, which during the Soviet age was considered “politically unreliable” and even obscene, because it represented the lowest and most grotesque aspects of everyday life. Their representation of the human body was considered particularly scandalous and unacceptable, because it was deprived of its sacrality. This trend in the art of the period has subsequently been evaluated on its own terms and defined by Lipovetsky as “neonaturalism”.

In Soviet official culture the female body was granted a certain degree of “sanctity”, as the woman was considered to be both worker and therefore “producer” of wealth for the country, and “reproducer”, that is to say mother of “heroes” and workers for the Motherland.

Petrushevskaya and Muratova not only represent a woman who does not follow this model. They also deconstruct her role, her body, the way she speaks and acts. They deprive her of the aura of sanctity, even of that “lay” sanctity that Soviet ideology attributed to her.

Language is also deconstructed, especially in Muratova’s films, where the obsessive repetition of key sentences and words deprives it of its meaning and its communicative function.

This paper will study the representation of the body and the function of language in the works of Petrushevskaya and Muratova, drawing possible parallels and mutual influences between the two artists, against the background of the political and social changes that have taken place in the countries of the former Soviet Union.


2.8. Франк Вольман в контексте европейской славистики


Ivo Pospíšil (Чешка)


Иво Поспишил (Чешка)

Славизмы и антиславизмы Франка Вольмана анализы и трансценденции


Настоящая статья сосредоточивается на ареальном аспекте творчества Франка Вольмана‚ а именно на его последней книге Славизмы и антиславизмы в весну народов (1968). Автор иследует методологические сдвиги в этой книге Ф. Вольмана‚ его лебединой песне‚ с точки зрения компаративистики более широкого масштаба‚ а именно историко-культурной и политологической. В центре внимания стоят‚ естественно‚ острые вопросы‚ связанные с восприятем славянофильских идей в других славянских странах‚ именно на славянском Западе и Юге. В этой связи анализируется известная книга Л. Штура Das Slawenthum und die Welt der Zukunft‚ которая была впервые издана именно в России‚ в оригинальной немецкой версии гораздо позже в Братиславе по заслуге чешско-моравского слависта Йосефа Йирасека. Подход Вольмана к этим актуальным вопросам был рациональным и критическим‚ и‚ прежде всего‚ строго историческим. Он критикует‚ между прочим‚ антиславянские концепции К. Маркса и Ф. Энгельса и оценивает ключевые книги чешских ои словацких славистов‚ которые учитывали новую политическую ситуацию после 1848 г. и во второй половине 19 века. Книга Ф. Вольмана Славизмы и антиславизмы в весну народов‚ появившаяся в свет в бурный период конда 60-х годов 20 века‚ являестя превосходным примером синтетического труда‚ связывающего воедино литературоведческий и социально-политический анализ с учетом всей сферы Ideengeschichte и культуры так таковой‚ исходя из известных тезисов автора о единстве славян вследствие единого культурного медитеранного базиса всей Европы‚ т. е. так называемого Запада и так называемого Востока.


Tibor Žilka (Унгарија, Словачка)

Komparatistika a postmoderna


Absorbovanie viacerých kultúr do tkaniva jedného textu je výdobytkom druhého obdobia postmoderny a vyznačuje sa multikultúrnosťou. V období druhej fázy postmoderny sa multikultúrnosť stáva módnym výstrelkom, ale aj vhodnou formou tolerantnosti voči kultúrnej inakosti. Multikultúrnosť v súčasnosti má aj také podoby, že sa používajú v rámci literárneho textu až dva alebo dokonca tri jazyky. Známy je prípad románu Pála Závadu z Maďarska, ktorý vo svojom románe Jadvigin vankúšik vkomponúva do maďarského románu celé pasáže v slovenčine, čím vhodne zasadzuje dej do prostredia Slovenského Komlóša. Ale aj kultúrne sa tu prelína tradícia a reč slovenského etnika a maďarských kultúrnych entít a reálií. Táto hybridizácia sa najviac prejavuje v tvorbe P. Vilikovského, o čom svedčí aj román Posledný kôň Pompejí, zasadený do Londýna.

Aspoň v bodoch vymenujem charakteristické znaky postmodernej prózy 2. obdobia v svetovej tvorbe a pod jej vplyvom sčasti to platí aj o slovenskej literatúre:

1.brilantný príbeh (renesancia dejovosti), hoci jeho linearita môže byť neustále prerušovaná (príkladom sú romány Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čiastočne aj Samka Táleho Kniha o cintoríne);

2. kultúrna "hybridizácia" (tzv. bastardná kultúra): môžu sa miešať dokonca aj jazyky - u P. Vilikovského slovenčina, angličtina, maďarčina, u P. Závadu slovenčina a maďarčina; sem by som zaradil aj prózu Samka Táleho (Daniely Kapitáňovej) Kniha o cintoríne; Tomáš Horváth dokonca vytvára texty alebo časti textu v češtine;

3. prelínanie fiktívnych a nefiktívnych prvkov (najlepším príkladom je román Janka Silana zo sedemdesiatych rokov pod názvom Dom opustenosti, ale vydaný iba po nežnej revolúcii);

4. interpretácia autentického pocitu, resp. zážitkov (feel) - príkladom sú texty z univerzitného prostredia (najprv je to autorská dvojica Eman Erdélyi & Marek Vadas: Univerzita – 1996; potom Oliver Bakoš s dvoma knihami: O učiteľoch a ľuďoch – 1993; Katedra paupológie – 2001);

5. feministické tendencie rozličného druhu (Jana Juráňová s knihou Siete; próza Ireny Brežnej Psoriáza, moja láska alebo aj Karibischer Ball, zatiaľ publikovaná iba v nemčine).

Postmoderná doba je pre súčasných autorov dobou konkrétnych otázok a postihnuteľných problémov. Do popredia sa dostáva interpretácia autentického pocitu (feel) súčasného života. Román (poviedka, novela) nie je o realite, ale o zásadných otázkach bytia, existencie. Umenie vytvára situácie ako možnosti bytia, ako niečo, čo sa môže stať, ale nemusí. No súčasťou bytia je nesporne aj anestetizovaný človek so silným sklonom k sadizmu. Alebo ešte presnejšie: so stratou orientácie medzi dobrom a zlom. Alebo ešte presnejšie: s dobrým pocitom pri/po vykonaní zla. Negatívny pocit sa priam vkráda do textov. Ak by sme chceli vytypovať najkľúčovejšie slovo z textu, určite by voľba padla na výraz pocit v najrozmanitejších obmenách a situáciách.


Pavol Koprda (Словачка)

Frank Wollman očami neslavistu


Zákonitosti vývinu chápu niektoré dnešné teórie medziliterárnosti tak, že vývin nesú abstraktné kategórie. Slovanská časť svetového literárneho procesu je podľa Franka Wollmana nesená pocitom spolunáležania slovanských národov.

Ďurišin sa vyjadril kriticky o Wollmanovej metóde, vraj si najskôr definoval problém a potom k nemu primyslel metódu. Wollman totiž neodstránil pojem vplyv.

Ak je predmetom medzislovanského literárneho bádania preukazovanie literárnych foriem spolunáležania Slovanov, metódou preukazovania je eidografia alebo eidológia.

Zhromaždením množstva literárnej látky z veľkého priestoru vždy zistíme, že medzislovanský obeh určitých výrazových a formálnych prostriedkov je intenzívnejší ako všeobecný obeh tých istých prostriedkov. Na základe zhody veľa prvkov môžeme povedať o vývinovom jave, že je vyjadrením slovanského spolunáležania, a pritom spolunáležanie nemusíme vyjadriť ideovo-hodnotiaco, ale ako popis spoločných literárnych tvarov.

Ale aj typologické súvislosti nespojitých literárnych javov preukazujú, že slovanské spolunáležanie nielen funguje, ale má aj svoje historické hodnotové konštanty, napríklad mesianizmus alebo sociálne cítenie. Hodnotové konštanty literatúry sa vyjavujú v nespojitých literatúrach a v nespojitých obdobiach niekedy zdanlivo z ničoho, ale je to vlastne hlbinná pamäť všetkých Slovanov, z ktorej sa vynárajú. Preto sú typologické analógie spôsobom vyjadrenia genetickej jednotnej pamäte Slovanov.

Z hľadiska dnešného vývinu odboru by sa dali spochybňovať niektoré Wollmanove postoje: europocentrizmus, definovanie slovanskej čiastky medziliterárnosti ako takej, ktorá spolubuduje európsku identitu, to, že spoločné tvaroslovie sa dá pozitívne vymenovať.

Význam Wollmana v slovanskom medziliterárnom myslení je však jedinečný:

– mal rád všetky slovanské národy rovnako, čo je nevyhnutná vlastnosť každého slavistu
  • na rozdiel od Miczkiewicza, Pypina a ďalších nepodliehal predstave, že slovanská medziliterárnosť je vývinovo nesamostatná zložka západoeurópskych literárnych procesov; nemyslel si že západoslovanská literatúra je neolatinská;
  • postavil sa proti nebezpečnej tendencii veľkých literatúr (najmä nemeckej) vydávať sa za nových nositeľov európskej univerzálnosti alebo dokonca svetovosti;
  • pochopil, že slovanským literatúram nepristane predstava, že národná literatúra je vývinovo uzavretý a od iných celkom oddelený vývinový celok. Tým založil predstavu medziliterárnych spoločenstiev;
  • vedel, že slovanské medziliterárne procesy sú naraz integračné a diferenciačné, teda že neprebieha osudové konečné rozdelenie slovanských literatúr
  • svoju teóriu slovanskej spolunáležitosti ako eidologickej – tvaroslovnej vedel doložiť na množstve literárnohistorických príkladov;
  • založil predstavu sociálnej rovnomernosti vývinu slovanských literatúr, chápanú ako neunikanie slovanských intelektuálov-spisovateľov od čiatateľstva;
  • bol učiteľom významných slavistov rozličných slovanských národov, a tým je dodnes vnímaný ako zakladateľ literárnovednej slavistiky viacerých slovanských národov;



Милош Зеленка (Чешка)

Сравнительный метод Франка Вольмана в свете теории феноменологии


Реферат Сравнительный метод в свете теории феноменологии посвящён влиянию феноменологии на сравнительный метод Франка Волльмана (1889-1969), который представлял по сравнению с эстетическим структурализмом Я. Мукаржовского эйдографический, морфологический структурализм. Волльман, ссылаясь на феноменологию Гуссерля понимал эйдос (=форму) обобщёную, законную суть, абстрагированную от исследуемого явления. Волльман склонялся в большей мере к пониманию эйдоса как открытой структуры: эйдоса как субстанциональной формы, которая делает видимой вещь как таковую. Одновременно его вдохновлял комплексный анализ словоформы, т. е. теория эстетической перцепции и модельной конкретизации литературного произведения, формулированные польским философом Р. Ингарденом в монографии Das literarische Kunstwerk. По Волльману произведение – это данность, формально и интенционально выраженная в языке, онтологическое явление, которое не зависит от психики автора и рецепиента и которое в ряду гетерогенных семантических и звуковых слоёв объединяется в одно целое. Значение Ф. Волльмана для современного сравнительного метода состоит в применении его «сравнительного структурализма» в теории межлитературного процесса и создании крупных синтезов на морфологическом принципе (напр. генеральная славянская литература), который отказывается от категории позитивистского влияния и иерархичности в понятии национальной литературы. Соединение генетического и структурного аспектов предвосхитило методы современной сравнительной истории литературы.


Reinhard Ibler (Германија)

Die deutsche Ausgabe von Frank Wollmans Slovesnost Slovanů und ihre Bedeutung


Im Jahre 2003 erschien als Ergebnis einer mehrjährigen Kooperation zwischen den slavistischen Instituten der Universitäten Brno und Marburg die deutsche Übersetzung der Monographie des Brünner Slavisten und Komparatisten Frank Wollman, Slovesnost Slovanů (deutscher Titel: Die Literatur der Slawen, herausgegeben von Reinhard Ibler und Ivo Pospíšil, Frankfurt am Main, Peter-Lang-Verlag). Das 1928 publizierte Werk war bis dahin weder neu aufgelegt noch in eine andere Sprache übersetzt worden. Ziel der mit zahlreichen Kommentaren, Erläuterungen, Hintergrundinformationen und Bildern versehenen deutschen Ausgabe ist es, eines der wichtigsten Werke zur vergleichenden slavischen Literaturgeschichte dem Vergessen zu entreißen, es einem breiteren Publikum vorzustellen und in einer für unser Fach schwierigen Situation das Verständnis für die slavischen Literaturen und Kulturen als Komplex mit gemeinsamen Wurzeln und zahlreichen wechselseitigen Verflechtungen zu fördern. In diesem Lichte sollen auch einige zentrale Fragen zu den Perspektiven und Aufgaben einer künftigen literaturwissenschaftlichen Slavistik erörtert werden.


2.9. Slavic Literatures after 1989. New Phenomena, Tendencies, and Prospects. Transformation


Halina Janaszek- Ivaničková (Полска)


Halina Janaszek- Ivaničková (Полска)

Slavic Literatures in the Postmodern Process of Transformation


“Slavic Literatures after 1989” series are essentially the four scenes of the same ‘play’ called Transformation or Transition. Scene One speaks of the traumatic process of transformations caused by all sorts of velvet revolutions taking place in all Slavic countries passing from communism or socialism towards global capitalism, liberalism, and democracy. It also speaks of the way literature in Slavic countries reacted to this process, and whether and to what extent the societies in these countries were able to overcome the trauma of systemic transformations, to rid themselves of the Soviet legacy, i.e. the burden of values and adaptation strategies of socialism totally incompatible with the free market system and pluralist culture, and to become adjusted or not to real capitalism. Scene One also shows how writers, leaving the autarky characteristic of totalitarian countries, were able to assimilate new values of democracy , which postmodern philosophy carried with it: the works by J-F. Lyotard, J. Derrida, Z. Bauman, or Welsch. Out of the two hundred names of Slavic authors quoted in this work, who were able to express the spirit of the new times, let us mention only a handful, the representatives of postmodern and realist poetics (T. Różewicz, J. Topol,M. Urban, ,D. Duracovsky, D.Bieńkowski, V.Pelevin, D. Ugresić and others).

Scene Two of transformation is the intense struggle in all post-communist countries of feminist woman writers for the emancipation of women from patriarchal cultures, to recognize their right to gender identity and self-actualization in opposition to traditionally male chauvinism. After 1989, in Slavic countries we encounter dozens of new woman writers who write in the feminist spirit. Their role in the culture of the last decades is a testimony to the advanced democratic transformations in post-communist Slavic countries.

Scene Three is the struggle for the rights of other minorities: ethnic, national, and sexual. This struggle frequently invokes the rules of the game binding in the European Union, it still lasts and now focuses mainly on the rights of homosexuals and lesbians, showing at the same time the concealment and, even worse, legal and social persecutions to which these minorities were exposed before 1989.

And finally, the last scene, which is an attempt to define the changes in the identity of man who emerges from these global and local processes: it is the most difficult attempt because identity transformations do not occur from one day to the next


Ivo Pospíšil (Чешка)

Conservative and Progressive Tendencies in Literature after 1989: Some Examples and Commentaries


The contribution focuses on the clash between the so-called conservative and progressive tendencies in literature after 1989 on the example of several prose works which confirm the relative character of the labels „conservative“ and „progressive“ and the prevalent orientation reflecting the substantial shifts in postmodernist society in general and in postcommunist countries in particular consisting in the dominant „literature of virtual authenticity“ and in the strenthening stream of social and political criticism based on the analysis of the simple mechanisms the contemporary world is governed by.


Irina Skoropanowa (Белорусија)

Russian Literature of the Late XX and of Beginning XXI Century


The following tendencies are characteristic of Russian literature of the late XX – beginning XIX century:

  1. the soul-searching, change in axiological guiding lines;
  2. assertion of aesthetic pluralism;
  3. problematic and thematic renovation, assimilation of post-soviet reality;
  4. plenty in “chernukha” (seamy side), repudiation of linear progress;
  5. research in the status of mass consciousness and the libido of socio-historic process;
  6. complication of the world pattern, attempts of developing new anthropology;
  7. overstepping the limits of the established aesthetic systems and genre forms; metagenre and polygenre;
  8. reinforcement of game principle, abundance in literary mystifications;
  9. influence of television, popularity of literary serials;
  10. rise of netliterature, its influence on book literature;

All the above stated give the literature a new image.


ВІРА АГЕЄВА (Украина)

ТРАНСФОРМАЦІЯ КАНОНУ УКРАЇНСЬКОЇ ЛІТЕРАТУРИ ПІСЛЯ 1989р.


Український класичний канон на кінець ХІХ ст. склався як моноцентричний. Шевченко був визначальною постаттю для розвитку національної літератури. В модерністському каноні поруч із Шевченком називалися імена європеїстів Сковороди й Куліша. У радянський канон легко увійшли автори соціально заангажованих творів. Були вилучені лише ті письменники, які торкалися незручних – з імперської точки зору – епізодів українсько-російських відносин. Оскільки культура формувалася на патріархальних засадах, так само поза каноном опинилися жінки-письменниці, твори, зосереджені на феміністичній проблематиці.

З ослабленням цензурного тиску в другій половині 80-х існуючий канон намагалися доповнити новими іменами. Йшлося про повернення репресованих письменників. Публікація текстів першорядних авторів 20-40-х р. одразу вияскравила малозначущість деяких радянських класиків. Але просте доповнення списку не могло задовольнити. Модерністи з їхнім безгрунтянством і розчаруванням у гуманізмі погано уживалися поруч з класиками постсталінського соцреалізму. Почалися дискусії про засади формування канону. Прихильники ідеологічного підходу легко міняли плюс на мінус: тепер класиками представляли насамперед авторів патріотичних віршів про любов до України. Натомість для прихильників естетичних підходів важливими були концепції культурно-історичних епох. Постала проблема не лише внесення чи викреслення імен, але й реінтерпретації класики.

Найближчою живою традицієї для покоління 80-х-90-х став модернізм. Знову посилився інтерес до тих стилів, які зосереджували більшу увагу на формі. Дуже актуальними на рубежі віків стали релігійні шукання модернізму. Для академічних кіл деканонізація класиків соцреалізму вже не є проблемою. Потребуємо канону, який би давав змогу простежувати тяглість традиції, відштовхування / притягування стильових течій і епох.